Som minister šťastia

Nedávno založil Ministerstvo šťastia. Spoločnosť s ručením obmedzeným. Rebel a uznávaný odborník VLADIMÍR SYNEK (59) už v roku 1990 otvoril jednu z prvých konzultačných firiem na Slovensku a dnes prednáša o motivácii, šťastí, ale aj vzniku zla. „Stratili sme zvedavosť,“ tvrdí Synek. Podľa neho sa ľudia či už v obchode alebo za plentou pri parlamentných voľbách nerozhodujú rozumom, ale najmä emóciami. „Nevolíme politikov, ale majstrov úsmevov,“ dodáva Synek v rozhovore s LUKÁŠOM MILANOM

Založili ste Ministerstvo šťastia, znamená to, že chcete byť ministrom?

Už som sa za neho vymenoval. Samozvane. Chcem tým ale len ukázať, že nie je žiaden rozdiel medzi ministrom samozvaným a ministrom politicky nominovaným. A práve tí druhí hovoria o drzosti z mojej strany. Tým len dokazujú, že najväčšou slabosťou mocných je potreba neustále dokazovať svoju silu.

Prečo ste založili ministerstvo šťastia?

Myslím, že ľudia si zaslúžia viac, ako byť vodení za nos. Robert Kennedy povedal, že HDP meria všetko, okrem toho, čo je pre život človeka naozaj dôležité. Keď si však pozriete prejavy našich mocenských elít, bez ohľadu na pravicu, či ľavicu, tak stále skloňujú slovíčko HDP. Občanovi sa tak podsúva dojem, že v živote ide iba o peniaze. Keď sa opýtam prvého okoloidúceho  - O čo ti v živote ide? Určite vám nepovie, že túži žiť v krajine, kde je vysoké HDP. Každý vám povie - chcem byť šťastný. A medzi indexom šťastia krajiny a výškou jej HDP neexistuje žiadna korelácia. Ale ľudia si zaslúžia byť šťastní. A práve diskusia o šťastí a manipulovaní občanom má byť zmyslom môjho ministerstva.

Čo politikov ženie k tomu, aby HDP, teda peniaze tak zdôrazňovali?

Je to nástroj ovládania. Ak sa občan sústredí na peniaze, nesústredí sa na iné témy. Materiálna spoločnosť nie je prirodzeným produktom občana, ale umelým produktom politiky. Ak má človek hypotéku, tak musí držať hubu a krok, ak ju chce splatiť. Paradoxne sa tak peniaze stavajú nástrojom zábavy. 

Zábavy?

Slovo zábava je odvodená od slova zabaviť. Zabaviť niekomu niečo. To znamená zobrať, dať na bok. Cieľom zábavy je vždy udržať niečo na boku, v pozadí. Kto sa zabáva, ten nehnevá! Teda staré známe “chlieb a hry."  A týka sa to mimochodom aj informačných medií. Informácia je výrok, na základe ktorého zmením v budúcnosti svoje správanie. Z toho, čo sa nás sype z medií, nespĺňa túto podmienku takmer nič. Okrem predpovede počasia. Všetko ostatné je teda zábava.

Ak médiá zabávajú, tak je zle?

Médiá z nás vytvárajú dav. Ten nie je síce fyzicky na jednom mieste, ale je to dav súčasne niečo zdieľajúci. A to k davovému správaniu, ktoré je emotívne, stačí. Dav má vypnutý rozum – IQ, a preto sa ľahko manipuluje a ovláda. Unavený po práci si večer zapnete televízor a už s vami robia, čo potrebujú. 

Je aj politika davová?

Áno. Ani pri politických stranách vôbec neplatí viac hláv, viac rozumu. Naopak. Pokojne môžme hovoriť aj o hlúposti iniciovanej skupinou. Tú charakterizuje  pocit neomylnosti a silná autocenzúra. Dovoľte mi zacitovať z prejavu Renáty Zmajkovičovej na májovom zjazde strany Smer: "Áno, každý má právo na vlastný názor. V tomto čase však o uplatnenie tohto práva nejde." Verejné priznanie sa v zmysle - vymeňte vlastný názor za niečo uzitočnejšie - je pre mňa absolútne desivá. Z toho nemôže vzniknúť nič dobré. Naznačuje to princíp vládnutia, ktorému hovorím proces debilizácie.

Až také silné slová? Ako teda zistíme, že sme v procese ohlúpovania?

Občan by mal vždy zbystriť, ak bude od politika veľa krát počuť slová ako sociálny, kvalitný, či politická korektnosť. A potom ak je porušená slovná ekológia - politik veľa rozpráva, ale nič nepovie.

Čo je zlé na slove sociálny?

Nevieme, čo znamená. Máte sociálne zariadenie, ale aj sociálny balíček. A čo je sociálne zariadenie? Pre niekoho toaleta, pre niekoho nejaký ústav. Viem, čo je demokracia, ale netuším, čo je sociálna demokracia. Viem, čo je spravodlivosť, ale netuším, čo je sociálna spravodlivosť. Znamená to, že jedna skupina má inú spravodlivosť ako druhá? Slovo sociálny sa vymyká akejkoľvek definícií, okrem tej, že je to ťažký kaliber propagandy. Toto slovo má u nás až taký jánošíkovský rozmer a je veľmi úspešné. Existuje viac ako 50 slovných spojení so slovom sociálny, vždy sa však jedná o prázdnu rétorickú figúru.

Dlhodobo tvrdíte, že človek sa rozhoduje iba na základe emócií. Platí to aj vo voľbách?

Či sa nám to páči, alebo nie, človek nie je tvor racionálny. Nech sa rozhodujeme o čomkoľvek, ako prvá ide emócia, až za ňou rácio. Americký psychiatri zistili, že aj v momente volebného aktu racionálne centrá mozgu ani nebliknú! Nič. Zato emotívne centrá blikajú ako vianočný stromček. Predpoklad, že volič si prečíta volebný program, racionálne ho porovná a vyberie si na základe racionálneho uvažovania, je úplne mylná. Je to len emotívne rozhodnutie. Preto volebné reklamné kampane neútočia na rozum, ale pôsobia na emócie. Voľby, sú teda príliš drahou záležitosťou, pretože, čo sa týka výsledku, nič neprinášajú.

Ako nič neprinášajú? Veď z nich vzniká nová vláda.

A to je práve ten problém. Keď nevolím na základe kvality volebného programu, ale na základe emócie, či krásy úsmevu, tak nevolím spoločenský progres, ale majstra úsmevov. A tým majstrom môže byť, v mene politickej korektnosti, skutočne ktokoľvek. Človek bez skúseností, bez pocitu zodpovednosti, bez vzdelania. Tým sme v politike dali priestor ľudom s nadmernou túžbou po moci a minimom politického talentu. Ak chcete napríklad riadiť rušeň, tak v pravidelných intervaloch musíte preukazovať svoju spôsobilosť rôznymi odbornými skúškami. Ak však riadite štát, nemusíte preukazovať vôbec nič. Nie je to zvláštne?

Tak čo nám teda voľby vlastne prinášajú?

Volebným aktom zväčša len dávame zelenú finančnej kariére voleného funkcionára. Politika dnes neslúži ľuďom, ale naopak ľudia slúžia politikom pri napĺňaní ich túžob. Súčasná politika je založená na kolektívnej halucinácii na strane politikov a viere v kolektívnu amnéziu na strane občanov. Jednoducho politik ponúka občanovi niečo, čo občan vôbec nechce, a verí, že občan súčasne zabudne, čo vlastne chce.

Rozumiem tomu správne, že teda podľa vás demokracia - vôľa ľudu neexistuje?

Nech máte hoci aj dvadsať definícií demokracie, tak všetky majú jedno spoločné - demokracia je postavená na aktívnom občanovi. Naše výskumy na Slovensku, ale aj v Čechách ukazujú, že tzv. pripravenosť občana k spoločenskému výkonu je takmer nulová. Občan je vo veciach spoločenských pasívny, ľahostajný a rezignovaný. Tým nespĺňame základnú podmienku definície demokracie. Tak máme demokraciu? Mimochodom, takýto pasívny občan sa v starom Grécku volal idiot.

A aké je teda riešenie?

Všímajme si, či nás výsledky práce politikov robia šťastnejšími a nevšímajme si ich narcistické hry v médiách. Správa o výjazdnom zasadnutí vlády vo Vyšnom Dolnom, a čo tam večerali, môže zaujímať asi len nesvojprávneho človeka. Čím sú takí výnimoční, že im venujeme toľkú pozornosť? Sú to obyčajní úradníci, ktorí aj tú večeru majú za naše peniaze. Ďalej urobme verejnú súťaž na riešenie určitej problematiky, napríklad nezamestnanosti. Dajme dokopy tímy odborníkov, ktoré medzi sebou súťažia. A nech vyhrá to najlepšie riešenie - odborné a nie politické. Je úsmevné, že vždy, keď padne politické rozhodnutie, tak v médiach zaznie veta: A teraz sa na to spýtajme odborníkov. Prečo by to nemohli robiť odborníci hneď? A po tretie - nech výška platu politika je rovná priemernej mzde v štáte, lebo to je výsledok jeho práce.

Tretí bod bol dobrý silvestrovský vtip alebo skôr sci-fi, lebo o tom by mali rozhodnúť práve politici. Prečo je však občan pasívny?

Lebo prestal byť zvedavý. Hrdíme sa tým, že za dvadsať rokov ide Slovensko dopredu. V poriadku. Ale pohyb vpred môže byť založený buď na úteku pred niečím, alebo behom za niečím. Oboje znamená pohyb vpred, lenže motivácia je diametrálne odlišná. Útek pred niečím je založený na emócii strachu. A beh za niečím na emócii úžasu. My sme však prestali žasnúť. A s tým súvisí aj strata zvedavosti. Na webových stránkach Ministerstva šťastia som položil otázku - Ktoré z detských vlastností, vám dospelosť najviac zobrala? Dostal som množstvo odpovedí, najčastejšie sa však opakovala práve zvedavosť. Veď kedy ste naposledy niečo rozobrali, len preto, aby ste zistili, ako to funguje? Výsledkom je, že keď niekto povie, že niečo je nevyhnutné, tak to ako nevyhnutnosť naozaj zoberieme. Nespýtame sa - je to naozaj tak? Nie sú aj iné riešenia? Potlačenie zvedavosti je pritom smrteľné pre šťastie človeka.

Kedy sme stratili zvedavosť?

Súvisí to aj s procesom vzdelávania. Už Aristoteles hovoril, že základom vzdelania je zvedavosť. Slovo vzdelávať, teda edukovať, má svoj pôvod v latinskom educere - zbaviť zbytočného! Teda nie klonovať podľa strany 18 nejakej učebnice, ale nechať vystúpiť ten nádherný a zvedavý originál, ktorý je v každom z nás. Náš vzdelávací proces je procesom ničenia zvedavosti. Verím však, že vo svojom vnútri ešte stále zvedaví sme.

Ak sme prestali byť zvedaví, tak sme rezignovali na budúcnosť?

Keď sme sa pýtali v prieskume občanov, že ak by mali stroj času, či by išli do minulosti alebo budúcnosti, takmer 70 percent hovorilo, že by sa vrátili v čase späť. A to je podľa mňa veľmi smutné. Ľudia ako keby sa báli budúcnosti. Môžeme však za niečím bežať, keď nevieme za čím? Slovensko dnes nemá víziu. Antoine Saint Exupéry povedal krásnu vetu - kto nepozná prístav, tomu je každý vietor zlý. A to je problém Slovenska. Síce nevieme kam, ale snažíme sa o dušu. Ako môžem zmysluplne riadiť auto, keď neviem kam idem? Ale má to výhodu. Keď neviem kam idem, nikto mi nemôže povedať, že blúdim. A to je naša politika. Hovorím tomu šamanské tance dažďa, ktorých cieľom však nie je privolať dážď, ale zlepšiť sa v tancovaní. V tomto prípade by si ale občan mal uplatniť platy politikov ako odpočítateľnú položku v daňovom priznaní v kolónke vyživované osoby. Začiatkom roka by som rád urobil prieskum v našom parlamente, kde by som sa okrem iného rád spýtal práve aj na existenciu vízie Slovenska.

Aj sa niečo dozviete?

Neviem. Oslovím emailom každého poslanca. Výsledky rád zverejním.

Je naša politika nemorálna?

Páči sa mi film Spoveď. Hlavný hrdina tam hovorí - Nie je ťažké urobiť správnu vec. Ťažké je vedieť, čo je správna vec, a potom je ťažké ju neurobiť. Vedieť, čo je správne, mať na vec jasný názor, no neurobiť to, to je morálne pokrytecké. Spomeňme si teraz na známy palec, podľa ktorého sa hlasuje v parlamente. V politických stranách tak jednoznačne vyhráva disciplína – poslušnosť nad vlastným svedomím. Preto je politika ohniskom morálneho pokrytectva.

A nesúvisí to náhodou s korupciou?

Korupcia znamená predajnosť. Moderná psychológia už najmenej tridsať rokov vie, že ak dieťaťu budete dávať cukrík za to, že číta, tak po čase mu bude jedno, čo číta a ako číta, hlavne, že dostane cukrík. Začína to teda už na školách. Tam dostávame základy korupcie. Deti učíme nie k láske k vzdelaniu pre vzrušujúce nové poznatky, ale učíme ich predajnosti. Tlak na učenie je totiž externý - dostať za naučenie básničky včielku - a nie interný, teda byť zvedavý a dozvedieť sa niečo. To isté platí aj v práci. Pracuj a dostaneš cukrík, teda výplatu. Nečudujme sa, že ľuďom je po čase jedno čo a ako to robia, hlavne že dostanú cukrík, teda peniaze. Aj to je forma korupcie.

A ako by to malo byť?

Jasné, peniaze potrebujeme. Ale robiť niečo len kvôli peniazom, je nemorálne a človeka to konieckoncov nenapĺňa. Najľudskejšia zo všetkých ľudských túžob je dávať veciam zmysel. Peniaze nie sú zmyslom nášho života. Mať všetko, predsa nie je všetko! A keď veciam nedávame zmysel a robíme niečo mechanicky a disciplinovane, odrazí sa to na našej duši. Či už vyhorením, čo je zjemnený výraz pre fakt, že som dvadsať rokov robil niečo, čo ma nebavilo, závislosťou na niečom, alebo zhoršeným duševným stavom. Práca bez zmyslu je nástrojom ponižovania človeka.

Tvrdíte, že firmy – korporácie sa pri pohľade zvonku správajú ako hraničný psychopat. Aký je však bežný človek? Dobrý alebo zlý?

Predstavte si, že by ste boli neviditeľný, teda nepotrestateľný. Čo by ste urobili ako prvé? Úprimne. Išli by ste nezištne pomáhať iným alebo zabezpečili by ste finančne čo najskôr seba a svoju rodinu? Pocit neviditeľnosti totiž ukáže naše pravé ja. V tom je pointa Pána prsteňov. Frodo zo Stredozeme musel zničiť prsteň neviditeľnosti nie preto, aby ľudstvo nezískalo moc, ale preto, aby sme nestratili zábrany a neodhalili tak našu pravú podstatu.

Takže človek je vlastne zlý? Ako teda vzniká to zlo?

Zlo vzniká vo chvíli, keď sa túžba zmení v ´chtíč´. Nepoctivosť, alebo zlo sa začne rýchlo šíriť, ak vidíme iné zlo, ktoré zostalo nepotrestané. Ak susedovi prejde niečo zlé, tak prečo by sme mali aj my dodržiavať pravidlá. Pre fungovanie firmy, či štátu je dôležité trestať, ale aj odmeňovať. No my nepoctivosť netrestáme, ale tolerujeme.  Preto sa šíri a výsledkom je nemorálny štát. Ideálne by bolo okrem trestania aj vyzdvihovať dobro, ale to nerobíme tiež.

Dá sa zlu aj predchádzať?

Dá. Nie však zastrašovaním ale morálnym apelom. Ak však tento apel zaznie od autority mocenskej, ale nemorálnej, tak jednoducho nefunguje.

To vyzerá skôr na slepú uličku.

Ak sa nepoučíme, tak nás nečakajú dobré časy. Moderná civilizácia je postavená na vete Non aes sed fides. Teda nie kov ale dôvera. Tá sa však vytráca a zostáva iba chladný kov. Bez dôvery, hodnôt a morálky nás čaká kríza, ktorá už nebude ekonomická, ale skôr to bude vo forme agresie človeka voči človeku.

Ako minister šťastia pri pohľade do budúcnosti nie ste veru optimista.

Šťastie nie je o ružových okuliaroch, o strkaní hlavy do piesku. Naopak, šťastie je o pochopení toho, čomu hovorím všeobecná teória relativity. 

Keď ste minister šťastia, vy sám ste šťastný?

Myslím, že áno. Šťastie pre mňa znamená robiť všetko preto, aby som bol šťastný. A to robím.

To je ale definícia neznáme cez neznáme.

To nie je pravda. Byť šťastný a robiť všetko preto, aby som bol šťastný sú dve veci. Vy robíte všetko preto, aby ste boli šťastní? Ste zvedaví? Zaujímate sa o okolie?

A niečo pozitívne pre nás nešťastných smrteľníkov nemáte?

Pravdaže mam. V Tatrách sa už lyžuje!

Super. Aj nelyžiari sa určite potešia. Máte aspoň špeciálne novoročné prianie?

Aby sme si nenechali zobrať zvedavosť, aby sme opäť našli odvahu kriticky myslieť, a aby sme, ak to ide, nenechávali vyhrať disciplínu nad svedomím. Ale najmä, aby sme vždy mali o jeden sen viac, ako nám realita dokáže zobrať. Až potom bude mať prianie - šťastný a veselý nový rok - zmysel.


Článok bol uverejnený na portáli www.pluska.sk dňa 05.01.2016 | Lukáš Milan | © PLUS 7 dní. Zdroj: http://www.pluska.sk/plus-7-dni/rozhovory/vladimir-synek-volbach-dave-ohlupovani-sme-procese-debilizacie.html