Nemáme víziu, politika je plná testosterónu

Aká je dnešná politika?

Svet firiem, manažmentu je plný mýtov, poloprávd a to isté platí pre politiku. Tak ako sa musí zmeniť systém riadenia firiem, tak sa musí začať meniť aj štýl a riadenie štátu.

To by však politici museli chcieť.

Samozrejme, a to nechcú. Politik je človek, ktorý si nemyslí, že by bol inde neúspešný, ale ktorý podlieha mylnej ilúzii, že v politike bude ešte úspešnejší. Hovorím o osemdesiatich percentách politikov, ktorí v politike robia hanbu zvyšným 20 percentám. V politike sú najmä muži a každý muž je 90 percent samoľúbosti a 10 percent vody. Čím sme starší, tým viac sa voda odparuje a zostáva samoľúbosť. Naša politická scéna je plná samoľúbeho testosterónu, čo u našich politikov vyvoláva obrovskú túžbu po úspechu pri absencii akéhokoľvek politického talentu. Myslím si, že nás nevyhnutne čaká zženšťovanie politiky.

V čom by mali byť politici iní?

Tak ako vo firmách máme manažérov, ale nemáme lídrov, tak v politike máme mraky politikov, ale ani jedného štátnika. Slovenskí politici sú postihnutí chorobou HIP – Hlúposť Iniciovaná Pozíciou. To neznamená, že by boli hlúpi, ale táto choroba sa prejavuje tým, že len čo sa dostanú do politickej pozície, začnú žiť v celkom inom štáte ako zvyšok občanov, v akomsi mikroštáte s vlastnými cieľmi a pravidlami.

Vlastný mikrosvet nemajú len politici, to je skôr o kastovníctve. Podobne sa správajú všetky kasty – právnici, lekári, novinári.

Áno, ale choroba, ktorú nazývam HIP, je vyvolaná špeciálnym politickým génom, ktorý má tri vlastnosti. Prvá je – slepo miluj svojich, druhá slepo nenáviď tých druhých a tretia – klam, kde môžeš. Tento politický gén má absolútne devastačné účinky na našu politiku. Sme príliš malý štát, aby sme si mohli dovoliť stratiť skutočný talent len preto, že je z iného tábora. A to robíme. Si náš, alebo nie? Nezaujímame sa o to, či si génius, ale o to, či si náš. Preto nám naša politika ponúka len ľavicové a pravicové riešenia miesto toho, aby nám ponúkala dobré a zlé riešenia.

Tak funguje politika na celom svete.

To nie je dôvod, prečo by sme sa nemali pokúsiť to zmeniť. Veď niekdajší britský premiér Palmerston (v období 1855 – 1858 a 1859 – 1865) si pozval do svojho kabinetu opozičného politika, ktorý predtým spôsobil pád jeho vlády, len preto, lebo to bol vynikajúci odborník. Palmerston bol štátnik. Vždy sa pousmejem, keď čítam životopis Harryho Trumana – keď začínal svoju profesijnú kariéru, stál pred rozhodnutím, či sa stane pianistom v bordeli, alebo politikom. Zvolil si kariéru politika a na sklonku života konštatoval, že veľký rozdiel by v tom asi nebol.

Poznáte na Slovensku niekoho, kto by mohol byť štátnikom?

Nie.

Čo s touto krajinou bez štátnikov?

Keď som ešte pôsobil na vysokej škole, v roku 1989 som raz prišiel a na tabuli bolo napísané: Takto to už nejde ďalej, a ak áno, tak rozhodne nie ďalej. Úžasná veta, ktorá sa mi stále vracia, a naozaj to už takto nejde ďalej. Musíme si pomenovať mýty, nepravdy, polopravdy a začnime ich odstraňovať. Možnože budeme musieť búrať a začať odznova.

Kto by to mal robiť, keď na obzore nie je ten štátnik?

Naše médiá si pod pojmom celebrita predstavujú najmä tých, ktorých túžba po spoločenskej prestíži je omnoho väčšia než ich skutočný talent. Nepochybujem však o tom, že v našej krajine sú mimoriadne talenty, o ktorých zatiaľ neviem, a že raz príde aj naozajstný štátnik.

Aká má byť úloha politikov?

Môj otec vždy hovoril, že najlepšia vláda je taká, o ktorej národ ani nevie, že ju má. Naše vlády historicky túto definíciu nenapĺňajú. Problém je už slovo vláda – od neho je blízko ku slovu vládnuť, ovládať, manipulovať. Vládnutie je vždy založené na túžbe po moci, sláve, sexe a peniazoch. Malo by však byť založené na slove služba, malo by byť povolaním, a nie zamestnaním a odvodené od ochoty prevziať zodpovednosť za druhých. Čo myslíte, koľko našich politikov chce politickú pozíciu preto, lebo túži v plnej miere prevziať zodpovednosť za osudy druhých? Jeden, dvaja?

To isté majú aj v okolitých krajinách. Sme niečím iní?

Politiku celosvetovo postihla smrteľná choroba. A síce tá, že ľudia si o nej už vôbec nič nemyslia. Náš občan sa síce rád pozerá na rôzne politické diskusie, ale vôbec ho nezaujíma, nakoľko DPH koreluje s HDP, ale zaujíma ho, či sa diskutujúci politici pobijú, a úplne najlepšia je taká relácia, kde si to zlízne aj moderátor. Občan posunul politikov do roly tých, ktorých úlohou je zabávať a ktorým je vždy všetko odpustené. V histórii túto úlohu plnili len šašovia. Pred 22 rokmi sme štrngali kľúčmi, že chceme byť slobodní, dnes kričíme – pomoc, sme slobodní. Naše volanie po slobode nebolo motivované láskou k slobode ako takej, ale len nenávisťou k režimu. Čo je rozdiel! My sme sa síce oslobodili „od“, ale to neznamená, že sme slobodní „k“.

Slobodní k čomu?

K slobodnému rozhodnutiu prevziať zodpovednosť za svoj život. K slobodnému rozhodnutiu, aké hodnoty majú riadiť náš život, kam chceme ísť a s kým tam chceme ísť. Slovenský občan stratil hodnoty, prestáva veriť v čokoľvek a zo strachu, aby sa v chaotickom svete nestratil aj sám, podáva neznámej autorite ruku a hovorí: Veď ma, lebo sa stratím! A pritom si nevšimne, že v určitom okamžiku sa vedenie za ruku zmenilo na vodenie za nos. A to je súčasný stav. Ale na vine je občan.

Ani ja by som nevedel, aké hodnoty sú typické pre Slovensko. Čo je na tom zlé?

Veď práve, že neviete. Ak to trosku preženiem, tak Slovensko nemá svoje hodnoty a nemá teda vlastnú identitu. Ak nemá identitu, nemá ani charakter, takže je to bezcharakterný štát. V bezcharakternom štáte sa žije zle a zle sa s ním aj spolupracuje. Chýbajú nám akékoľvek spoločne zdieľané hodnoty okrem túžby po peniazoch. Viem, o čom hovorím. Naša spoločnosť prednedávnom realizovala výskum zameraný na identitu Slovenska a vzťah občana k štátu.

Čo z prieskumu vyšlo?

Ústrednou hodnotou Slovenska je jeho prosperita. Táto je však postavená na štyroch hodnotových pilieroch. Prvým je bezpečie, čím myslím bezpečie zdravotné, energetické, fyzické a podobne. Druhým pilierom je dôstojnosť. Myslím ňou tú nádhernú energiu, ktorá udržuje v neustálej rovnováhe naše sebavedomie a pokoru. Pri strate svojej dôstojnosti sa naše sebavedomie zmení na nafúkanosť, aroganciu a nenávisť a pokora sa zmení na submisívnosť, urážlivosť a závisť. Tretím pilierom je nevšednosť, pretože si myslím, že žijeme vo svete, kde nevyhrávajú najsilnejší, ale tí, ktorí sú jednoducho iní. A všetky uvedené piliere potrebujú štvrtý pilier, ktorým je vzdelanie. Buď budeme vzdelaní, alebo odídeme z hitparády národov.

Je Slovensko vzdelanou, alebo nevzdelanou krajinou?

Žijeme v krajine, kde len 17 percent ľudí vidí priamu súvislosť medzi dosiahnutým vzdelaním a kvalitou vlastného života. Žijeme v krajine, kde zo zoznamu 28 hodnôt je túžba vzdelávať sa na 25. mieste. Žijeme v krajine, kde viac ako polovica vysokoškolákov ide študovať nie preto, aby niečo vedeli, ale preto, aby päť rokov nemuseli pracovať. Žijeme v krajine, kde všetky vlády rozprávajú o vedomostnej spoločnosti, ale žiadna poriadne nevie, čo to znamená. Žijeme v krajine, kde vzdelanie prestalo byť hodnotou, ale stalo sa komoditou. Pýtam sa teraz ja: Je Slovensko vzdelanou krajinou?

Slovensko má trochu problémy aj s prezentáciou, vo svete si nás stále pletú. Dá sa s tým niečo robiť, alebo to chce čas?

Čas nič nevyrieši. Čas nám dá len čas, aby sme si to vyriešili sami. Už som spomínal, že jednou zo štyroch slovenských hodnôt musí byť nevšednosť. Ak budeme stále dávať na medzinárodných výstavách šúpoľové bábiky a pískať na fujarách, tak nevykročíme z kruhu našej malosti.

Fujara nevšedná je. Čo nevšednejšie by malo byť?

Myslím si, že Slovensko by malo zostať tým, čím bolo, a stať sa tým, čím nebolo. Ak chceme mať medzinárodne úspešný imidž, skúsme predávať emócie. Skúsme vykročiť z kruhu, pretože zotrvanie v ňom z nás urobí len perfektný štát. Čo v praxi znamená, že budeme robiť stále to isté len čoraz lepšie a budeme za to dostávať stále to isté, len viacej. A to je málo...

Môžeme byť inakší?

Samozrejme, ale potrebujeme na to zvláštnu energiu, ktorej hovorím trúfalosť, čo znamená, že sa musíme prestať báť konfrontácie. Naša trúfalosť musí byť postavená na dôstojnosti, bezpečí a vzdelaní. Keď sa dnes pozriem na Slovensko, uznávam, že ide dopredu. Ale pýtam sa – uteká pred niečím, alebo ide za niečím?

Nie je to to isté?

Áno, je to stále pohyb vpred. Ale útek pred niečím je založený na emóciách – strachu a hrôze. Ísť za niečím je založené na emócii – úžase. Obávam sa, že my stále len pred niečím utekáme, a sme ohromne spokojní s tým, že ideme dopredu. Klameme sami seba. Našim životom chýba úžas.

Chcete tým povedať, že štát nevie, kam kráča? Z čoho vychádzate pri tomto tvrdení?

Nevie, kam ide. Spýtajte sa kohokoľvek, či pozná víziu Slovenska. Potrebujeme vedieť, kde ideme, lebo inak blúdime. Exupéry povedal: Kto nepozná prístav, tomu je každý vietor zlý.

Ako má taká vízia vyzerať?

Cieľom vízie je zomknúť a nadchnúť. Určite nesmie byť napísaná na 500 stranách, tým ľudí nezjednotíte, nik si ju neprečíta. Vízia musí byť jedna strana. A to, čo zjednocuje a nadchýna, nie sú chladné racionálne čísla, ale emócie. Mimochodom, viete, že Slovensko nemá svoj národný kvet?

Nad tým som sa ani nezamýšľal.

No vidíte. Aj taká Aljaška má národný kvet – nezábudku. Predávajú ju všade, kde sa pohnete. My nič také nemáme.

Máme kopu iných vecí, symbolov. Na to, aké je Slovensko malé, máme úžasnú rôznorodosť ľudových symbolov v jednotlivých regiónoch. Bohatstvo môže spočívať práve v tom.

To je dobrá poznámka, ale neviem si predstaviť, že identita štátu by mala byť len sumárom parciálnych identít regiónov. Regióny sú fajn, sú to pevné múry, ale neurobili sme nad nimi strechu.

Bol pokus so symbolom, ktorý dopadol trochu nešťastne, a to bol motýľ.

Stále aj akosi funguje, ale málokto o ňom vie. Ale máme aj slogan „Malá veľká krajina“, čo je logický nezmysel. Trpíme komplexom, že máme malú krajinu. Pre istotu si to ešte dáme aj do sloganu, aby sme nezabudli, že sme malá krajina. Aby sme aj naďalej mohli obhajovať hranice svojich možností až dovtedy, kým sa nimi naozaj stanú. Absolútna hlúposť. Na svete je 50 percent štátov, ktoré majú menej ako päť miliónov obyvateľov. Už neexistujú malé a veľké štáty, existujú len mŕtve a rýchle štáty. My sme, žiaľ, štátom rigidným, nie rýchlym.

Chcete povedať, že veľkosť nie je často rozhodujúca?

Ako v čom... Nie, teraz vážne. Máme vyše päť miliónov obyvateľov a to je takmer 7-tisíc ton mozgu. Či bude Slovensko úspešné, nezáleží na jeho veľkosti, ale na tom, nakoľko percent dokážeme tento úžasný potenciál využiť. Je to práve o inovatívnosti, kreativite, nevšednosti a rýchlosti našej krajiny.

Ako má krajina dostať z ľudí ich kreativitu, ich mozog?

Paradoxne získanie mozgu funguje len cez ľudské srdce. Platí totiž známe príslovie: Zamiloval sa, až stratil hlavu. Napríklad ak ja ako manažér chcem získať maximálny výkon, kreativitu a invenciu od môjho zamestnanca, tak najskôr musím získať jeho srdce. Ale srdcu sú úplne ľahostajné moje racionálne argumenty ako plat, benefity, služobné auto a podobne. Tak ako sme túto hru nezvládli vo firmách, tak ju nezvládame ani na úrovni štátu.

Zatiaľ som od vás nepočul nič pozitívne. Máte vôbec rád Slovensko?

Tak neznie otázka. Otázka znie: Môžem mať rád niekoho, koho nepoznám? Výskum zameraný na identitu štátu ukazuje, že dospelá slovenská populácia nevie odpovedať na otázku: Kto si, pán/pani Slovensko. A preto aj vzťah občana k štátu je takmer nulový. Ale súčasne je tu veľká emočná pripravenosť, teda túžba mať svoju krajinu rád. Ale vydávanie našej túžby po láske za lásku naozajstnú je len náš obranný mechanizmus, ktorý nás vzďaľuje od reality. Máme nádherné, silne pozitívne nastavenie a veľmi si prajem, aby bolo naplnené. Pravda však je, že preambula Ústavy SR a slovenská zástava na stenách tried tento problém nevyriešia.

Ak si myslíte, že Slovensko má práve v tomto problém, čo sa s tým dá robiť?

Odpovedzme si konečne na otázku, čo znamená slovenskosť a aká je vízia našej krajiny.

Viete dať príklad úspešnej krajiny, ktorá buduje to, čo hovoríte?

Ohromne sa tomu venujú napríklad Fíni (pozn. – majú päť miliónov obyvateľov).

Je potenciál, aby na Slovensku niekto pohol s krajinou?

Samozrejme, máme nádherné východiská, ktoré treba učesať. Je to politická téma, ktorá leží v prachu. Občan nechce žiť v štáte, ktorý je charakterizovaný výškou budov a šírkou ciest, ale v štáte charakterizovanom hĺbkou vzťahov. Žiaľ, nik z politikov nám dnes neponúka hĺbku vzťahov, vždy ide len o racionálne veci typu výšky daní a podobne. Rozumiem tomu, ale ktorý politik zodvihne túto emočnú tému, bude veľmi úspešný.

V súčasnosti svetom zametá kríza. Ako môže ovplyvniť Slovensko? Máme sa báť, čo bude?

Pred rokom a pol som prednášal vo Viedni a povedal som – do dvoch rokov máme ekonomickú krízu naspäť. Tvrdil som, že prvá vlna nebola ekonomickou krízou, ale krízou morálky a hodnôt. Túto krízu srdca sme začali liečiť racionálnymi nástrojmi typu dane, šrotovné a podobnými nezmyslami. Zlé lieky krízu nevyliečili, iba psychologicky vytesnili. Všetko vytesnené sa nám neskôr vráti s dvojnásobnou intenzitou. Alkoholik si dá panáka, ale svoj problém nevylieči, iba ho vytesní nabok. Problém sa vráti, je ešte silnejší, preto si musí dať dva panáky. A tak ďalej... Takisto sa nám teraz začína vracať nevyliečená, ale len vytesnená morálna kríza, ktorá však už nebude mať podobu krízy finančnej, ale bude charakterizovaná aj vnútrodruhovou agresiou – človek proti človeku. Zatiaľ tomu opatrne hovoríme neznášanlivosť, extrémizmus, nacionalizmus a podobne.

Stále však nie je dopovedané, či sa táto krajina dokáže zmeniť.

Samozrejme, že sa dokáže, len musíme chcieť. Stred nekonečna je v každom jeho bode. Budujme teda nekonečné Slovensko, v ktorého strede bude každý z nás. Občan však na svoju stredovú a jedinečnú pozíciu zabudol a dostal sa do zvláštneho stavu, keď sám seba zbavil moci a stal sa bezmocným.

Občan už však ani nevie presadzovať svoju moc prostredníctvom politikov alebo politici presadzujú záujmy iných, nie občanov.

Myslím si, že jediný rozdiel medzi demokratickým a totalitným politikom je ten, že od demokratického politika žiada občan za to, že mu dobrovoľne dal svoju moc, niečo späť. Ak to nerobí, rozdiel medzi demokratickým a totalitným politikom sa celkom stráca. Na vine nie je politik, ale občan. Platí totiž zákon zachovania moci. Ak moc pribúda na strane občana, tak ubúda na strane politikov. A opačne.

Sú ľudia schopní pochopiť to?

Hm. To je o tom, či je schopný alebo či chce. Občan sa stal voči veciam spoločenským pasívny a rezignovaný a súvisí to práve s absenciou nášho pozitívneho vzťahu k štátu. Mať rád totiž neznamená držať hubu a krok, ale znamená pýtať sa, kritizovať a byť aktívny. A to platí aj pre naše osobné príbehy.

Prečo je občan bezmocný?

Spúšťačom bezmocnosti je aj nuda. Dejiny slovenského parlamentu sú aj dejinami nudy. Je pár tém, ktoré politici neustále otáčajú zľava doprava a naopak. Občas na seba v parlamente kričia, nadávajú si, ale neprídu s novými nápadmi. A táto nuda má na občana devastačné účinky. Kedy sa začínam nudiť? Vtedy, keď už ma nemá čo prekvapiť. Ak ma nemá čo prekvapiť, chýba nádej a začína byť prítomná beznádej. V beznádeji sa začína pasivita, a keď som pasívny, začínam byť bezmocný. A nemýľme sa, to čo najviac korumpuje, nie je moc, ale práve bezmocnosť. Možno tu hľadajme príčiny problému korupcie.

Hovorí sa, že demokracia nie je práve najlepší prostriedok na zásadné zmeny. Myslíte si to tiež?

Demokracia už narazila na svoju hranicu a bude potrebná zmena. Otázka je, či ešte demokraciu vôbec máme. Keď občan nie je aktívny, tak ju už podľa mňa nemáme. A možno len zo strachu a z nedostatku iných pojmov sa to bojíme povedať.

Budú sa teda hľadať nové modely usporiadania spoločnosti?

Áno, budeme zažívať veľké zmeny a možno to bude aj bolieť. Vrátiť sa naspäť z nemorálnosti do morálnosti, z priestoru bez hodnôt do priestoru s hodnotami, od neetiky k etike, bude náročné. Musí sa skončiť svet, kde slovo moralizovať je nadávka.

Článok bol uverejnený dňa 12.12.2011 v denníku Život. Autor: Richard Filipko. zdroj: http://zivot.cas.sk/clanok/10455/vladimir-synek-nemame-viziu-politika-je-plna-testosteronu