Myslím si, že najsmutnejšie zo všetkých slov je slovo “keby”...
Nečudujme sa teda, že na otázku: “Ak by som bol/a presvedčený/á, že spoločnosť má problémy, snažil/a by som sa vlastnou dobrovoľnou aktivitou tento stav zmeniť “ odpovedalo kladne len cca 25% opytaných (výskum: Anatómia vzťahu občana k štátu).
Asi máme problém. A veľký...
Čo keby to, že máme problém, pochopili a uznali aj naše mocenské elity? A čo keby politici uznali aj fakt, že demokracia a s ňou spojená sloboda a blahobyt predpokladá aktívneho občana? Teda občana, ktorý cíti, že existuje niečo ako občianska cnosť. Čo keby politici pochopili, že neochota dodržiavať potrebné opatrenia v čase pandémie covidu súvisí práve so sublimáciou občianskej cnosti? A, že táto sublimácia súvisí s presvedčením občana, že žije v bezcharakternom štáte a, že mu vládnu nedôveryhodní politici a zbabelci (viď aj medializovaná strata dôvery)?
A čo keby sa apoň trochu snažili s tým niečo urobiť?
V roku 1993 vláda vo Švajčiarsku rozhodla, že jadrový odpad by mal byť uložený pri malej alpskej dedine Wolfenschiessen. 51 % z celkového počtu 2200 obyvatelov obce s týmto návrhom súhlasilo. Ako dôvod uviedli, že ide o štátny záujem, veď niekde sa to uložiť musí. Súčasne verili v bezpečnosť tohoto riešenia, lebo to navrhli odborníci. Následne politici prišli s myšlienkou, že každému občanovi dajú cca 8700 dolárov (jednorázovo) a dúfali, že miera súhlasu narastie. Tá však po oznámení tohoto bonusu klesla z 51 % na 25 %! Ako dôvod tentokrát obyvatelia obce uviedli pocit uplácania a korupcie, nárast pochybností o bezpečnosti návrhu (keď musia za to dostať zaplatené) a bonus vnímali ako urážku ich občianskeho postoja.(Journal of Policy Analysis and Management, 1996)
Čo nám to asi tak pripomína? Naozaj si myslíme, že demontáž občianskej cnosti (ako predpokladu demokracie a riešenia pandemickej situácie )korumpovaním je to, čo je potrebné urobiť? Čo keby politici pochopili, že korumpovanie občana je krok k anarchii a ochlokracii - vláde lúzy ? Filozof Foucauld povedal: “Častokrát vieme, čo robíme. A niekedy možno vieme prečo robíme to, čo robíme. Ale takmer nikdy nevieme, čo to robí, keď to robíme... ” Presné a výstižné pre súčasné dianie, ale neznalosť nikoho neospravedlňuje.
Viem, že nie sme vo Švajčiarsku a chápem, že je potrebné akcelerovať očkovanie a dodržiavanie protipandemických opatrení. Je možné, že korupcia občana niektoré kovidové ukazovatele trochu zlepší. Ale škody pre občiansku spoločnosť budú obrovské a takmer nenávratné! Sú totiž komodity, ktoré by na predaj nemali byť, lebo sa tým zničí ich hodnota.
Tak čo s tým v tomto prípade? Čo keby finačné bonusy nesmerovali ako úplatok jednotlivcovi, ale ako investícia pre jeho komunitu. Čím lepší výsledok rôznych protikovidových opatrení, tým viac peňazí s možnosťou voľného(!)použitia pre rozvoj vlastnej komunity. Toto už ako korupcia vnímané nie je a v miestnej krčme nebude hrdina ten, kto je “proti všetkému”, ale ten, kto napriek svojmu nastaveniu urobí niečo pre budúcnosť vlastnej komunity. A navyše to už bude “ICH”komunita, lebo k jej rozvoju prispeli vlastnou konkrétnou aktivitou.
A na záver. Keď vkročíme do Národnej rady tak nás nad čestnou strážou a Ústavou SR privíta veľký nápis: “Sláva národa je hodná obetí” (Hurban). Nie je to náhodou idea volajúca po občianskej cnosti, ktorá je tak aktuálna práve dnes? Je však možné, že mnohí politici ani nevedia, čo majú počas svojich prázdnych rituálnych tancov moci napísané nad hlavou, lebo im samým práve občianska cnosť a vzdelanie nič nehovorí. Čo keby sme si my všetci uvedomili, že politická kultúra na Slovensku už dávno nemôže vybudovať charakterný štát, ale že naša občianska charakternosť dokáže vybudovať novú politickú kultúru.
A čo keby sme sa rozhodli, prestať byť čiernymi pasažiermi vezúcimi sa na lodi slobodnej, občianskej a demokratickej spoločnosti a súčasne prestali nezmyselne kričať, že čierne pasažierstvo je prejavom slobody jednotlivca. Nie je!!...A ak sa napriek tomu niekto rozhodne byť čiernym pasažierom, tak musí (rovnako ako v bežnom život ) počítať s následkami.
Tak ešte raz... Ako spoločnosť máme problém. A veľký! Čo keby sme práve preto pokúsili v sebe pozbierať zvyšky tak potrebnej, ale roztrhanej občianskej cnosti? Nie pre to, čo sa dnes deje na politickej scéne, ale napriek tomu.
Áno, najsmutnejšie zo všetkých slov je slovo “keby”... Používame ho totiž zväčša, keď už je neskoro!